Slovo k: Nedeľa o Samaritánke (Jn 4, 5-42)

Ako v romantickom filme

Z romantických filmov to poznáme, ale možno aj vy ste niečo také zažili: Zaľúbený pár, on sa ju rozhodne popýtať o ruku, ale takým spôsobom, že ten snubný prsteň niekde skryje. A v nejakej bežnej veci pri niečom úplne bežnom zrazu príde to prekvapenie. Vo filmoch do torty, do nápoja. Potom z toho môže byť aj zlomený zub … . V dnešnom evanjeliu je tým zaľúbeným mladíkom Ježiš a jeho vyvolená je Samaritánka. No ten istý „trik“ skúša Kristus neustále aj na nás. A ten zaľúbenec Ježiš sa rozhodol ukryť snubný prsteň – prsteň, ktorý je symbolom zväzku a vyjadruje, že „už patríme k sebe“, do studne. Stačí, aby samaritánka načrela a vyzýva ju … „Daj sa mi napiť.“ Chce aby načrela. Aby spustila vedro do hĺbky, lebo aj ona hovorí, že „ani vedro nemáš a studňa je hlboká„. A pritom ona nevie, že tam na ňu čaká ten vzácny svadobný prsteň, drahokam, ktorý Kristus umiestnil do hlbín, nie len tak kdesi na povrch.

On prvý zostúpil do hĺbky

On sám najprv zostúpil do hĺbky, aby umiestnil, ukryl vzácnu perlu, ktorú my môžme nájsť. Tak ako poklad ukrytý v poli, nechal ho tam, a pri kopaní zrazu nájdeme niečo neopísateľné. On zostúpil do hĺbky – z výšin nebies zostúpil si Dobrotivý, aby si nás urobil tvojou snúbenicou, tvojou nevestou. Ale najprv hovorí: „Daj sa mi napiť“ teda začri do hĺbky. Ako povedal aj Petrovi pri rybolove: „Zatiahni na hlbočinu„. Teda keď to On skryl do hĺbky, tak aj my musíme zísť do hĺbky, aby sme našli ten prsteň. Čo znamená ísť na hlbinu – začrieť do hĺbky – znamená to v prvom rade opustiť plytčinu a pre opustenie plytčiny si treba uvedomiť moju plytčinu.

Vojsť do hĺbky

Uvedomiť si malosť všetkého oproti Božiemu kráľovstvu. Uvedomiť si aj svoju malosť, opustiť svoju veľkosť, stať sa malým – uponížiť sa. Samaritánka si to uvedomila pri jej stretnutí s Kristom. On jej dal podnet vidieť povrchnosť jej života, ona sama povedala: „Nemám muža.“ A Kristus jej dal za pravdu. Spoznala samú seba vďaka Kristovi. Najprv spoznala alebo lepšie povedané „sa utvrdila“ v plytkosti svojho života s tými 6 mužmi, a potom ju Kristus vovádza do ďalšej hĺbky – hĺbky o uctievaní Boha. V tomto chráme alebo v tamtom chráme? … Kristus hovorí – v Duchu a pravde.
My sami vieme o našich povrchnostiach, nemôžeme sa pred nimi skryť, aj keď ich skrývame. On dáva odvahu označiť povrchné veci v našom živote za povrchné. A dáva odvahu svedčiť o hĺbke, do ktorej máme vstúpiť, aby sme získali Jeho snubný prsteň.

Niekedy ako vykopnuté dvere

To pozvanie do hĺbky je niekedy ľahké, inokedy pôsobí ako vykopnuté dvere. Ľahké je, keď s ním začneme dnes, keď rozhovorom s Kristom, ktorý je smädný po našich dušiach prídeme na to, aká vzácna perla sa nám núka s tým snubným prsteňom. A pôsobí ako vykopnuté dvere, keď si to uvedomíme vtedy, keď to čo je povrchné nám je zobrané. Keď pominuteľnosť pochopíme až a práve vďaka tomu, že sa pomíňa a my sme mysleli, že to bude nepominuteľné. Vtedy je to dva krát bolestivé. Buďme pripravení vďaka Kristovi na stretnutie sa s pominuteľnosťou. Neberie nám tie veci, ale dáva nám skrze poznanie hĺbky slobodu od tých vecí, dáva nám to pokoj, dáva nám to istotu. A potom o tom budeme môcť svedčiť aj iným ľuďom z tohto mesta. „Povedal mi všetko, čo som porobila“ = otvoril mi oči aby som videla plytčinu, na ktorej som bola.

Skúsme v chvíľke, kratučkej chvíľke ticha sa zahľadieť do hĺbky tej studne, a vnímať plytčinu všetkého okolo nás.