Homília na 3. pôstnu nedeľu (Mk 8,34-9,1)

Mk 8,34 – 9,1

Pán povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Lebo za čo vymení človek svoju dušu?! Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi.” A povedal im: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou.”

Drahí bratia a sestry, poďme sa dnes prejsť nádherou a hĺbkou jednej jedinej vety, ktorá odznela v dnešnom Evanjeliu: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou.”. Väčšinou ak sa nad ňou zamyslíme, vzbudí v nás možno také tajomno, a aj pochybnosť, lebo sa na ňu dívame očami tohto sveta. Prvotná myšlienka – tak niektorí, čo tam stoja, sa dožijú návratu Krista, teda pravdepodobne žijú dodnes niekde a čakajú. Áno, takto ju nemôžeme chápať, ako teda?

Poďme si túto vetu rozobrať slovko po slovíčku … „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou.”

„neokúsia smrť“.

O akej smrti Kristus hovorí. Nie, on nehovorí o fyzickej smrti, akoby sme sa nazdávali, že niektorí z tých, čo ho počúvali sa fyzicky dožijú jeho druhého príchodu. On hovorí o inom druhu smrti. O smrti, ktorú spomína na začiatku – smrť samému sebe. Svojmu egoizmu. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ Či toto nie je tá smrť, ktorú má každý jeden z nás podstúpiť, aby sme si zachránili život? Je to teda vlastne pozvanie zomrieť sebe, starému človeku.

„Božie kráľovstvo prichádza s mocou“

Ale čo potom znamená to „kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou“. Čo je moc Božieho kráľovstva? Ako nám má moc Božieho kráľovstva pomôcť zomrieť sebe samému? Cirkev nám minulú nedeľu ponúkla Evanjelium, v ktorom sa tá moc definuje. Keď priniesli človeka na lôžku, Kristus povedal: „Odpúšťajú sa ti hriechy“ a ľudia farizeji sa vzbúrili: „Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Kristus im na to neodpovedal „aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc uzdravovať, alebo kriesiť, chodiť po vode, rozmnožovať chlieb, utišovať búrku, rozkazovať zlým duchom“ … on predstavil tú najvyššiu moc, ktorú má … „odpúšťať hriechy“, to znamená – zmieriť Adama s Otcom – nie žeby Otec nemal otvorené náručie, ale preto, že Adam sa nevie vrátiť. Lebo je náročnejšie opraviť pokazené ako postaviť nové. Lebo ak by sme robili nové, to staré zlé by sme museli zavrhnúť. Ale Kristus neprišiel zavrhnúť. Boh mohol celé stvorenstvo zničotniť a znova stvoriť aj s novým Adamom. Ale kto miluje, takto nekoná. Boh z lásky k nám stvoril nového Adama z Adama starého. Opravil to staré, čo sa odklonilo od svojej prvotnej prirodzenosti. Sám majster zostúpil, aby opravil čo sa pokazilo. Cirkevní otcovia hovoria, že sám pôvodný vzor zostúpil, aby sa opravil obraz, ktorý bol podľa neho nakreslený. Kristus prišiel, aby obnovil svoj obraz v nás. A ten obraz sa neobnovuje v telesnej dokonalosti, ani v zázrakoch, ale Kristus prišiel obnoviť Adama skrze odpustenie.

„uvidieť moc Božieho kráľovstva“.

… Zažiť odpustenie. No ak chceš zažiť odpustenie, ak chceš zažiť túto Kristovu moc, ktorá je tak nesmierne jemná, že sa pýta „chceš?“, „chceš aby som ťa uzdravil“, musíš si najprv uznať, že potrebuješ odpustiť, že si hriešnik. Aké ťažké je počuť v spovedi alebo v bežnom rozhovore: „Ja nemám hriech“ … ako sa potom má prejaviť moc Božieho kráľovstva? A keď sa neprejaví tá moc, ako potom chceš zomrieť sebe, aby si si zachránil život? Vidieť svoj hriech a vyznať ho je zázračnejšie, dôležitejšie, veľkolepejšie ako uzdravovať. Je to väčšie ako hovoriť darom jazykov. Väčšie ako prorokovať, väčšie ako vyučovať, väčšie ako viesť, … Máš dar jazykov – dobre, ale myslíš, že pre toto budeš spasený? Máš dar vysvetľovať jazyky – dobre, ale myslíš, že to ťa spasí? Máš dar prorokovať – výborne, ale myslíš, že to ťa spasí? Máš dar uzdravovať? Uzdraví to tvoju dušu, spasí ťa to? Máš dar vyučovať, viesť – si myslíš, že to ťa spasí? Si Kristovým kňazom – nádherné, ale myslíš, že toto ťa spasí? Si biskupom? Výborne, ale myslíš, že to ťa spasí? Si pápežom … . Skôr ti toto všetko môže byť na záhubu, lebo pýcha, spupnosť, pocit vlastnej múdrosti, neposlušnosť … .

Základ spásy je božie milosrdenstvo, na ktorom stojí moc Božieho kráľovstva – na zmierení a odpustení hriechov, lebo presne to sa deje pri krste, to sa deje pri spovedi. Lebo hriech je prekážkou nášho vstupu do nebeského kráľovstva, nie to, že nemám dary, nie to, že sa neviem exaktne vyjadriť k spoločenskému dianiu, nie to, že neviem osloviť masy ľudí, nie to, že nekriesim mŕtvych, že nie som kňazom, že nie som pustovníkom … .

„Niektorí z tých, čo tu stoja?“

Prečo povedal niektorí – lebo niektorí si musia prejsť pádom, takým pádom, ktorý im otvorí oči a preberú sa. A budú schopní zomrieť sebe. Ísť boľavou Petrovou cestou. To čo sa stalo Petrovi. Jemu prvému adresoval Kristus tieto slová: „Ty Peter, čo tu stojíš, nespoznáš, čo je to zomrieť sebe, kým nepochopíš, aké veľké je moje odpustenie. A to odpustenie pochopíš, až keď stretneš svoj hriech a rozplačeš sa. Moja moc odpustenia ťa zachráni a obráti.“

„z tých, čo tu stoja“

… koľkí z nás tu stoja vo svojej pýche, v svojej hrdinskosti. Teraz stojíš, ale padneš a ten pád bude bolieť a preleješ mnoho sĺz, a ten pád ti bude na spásu, lebo konečne vyznáš svoj hriech. Pád na tvár, pád pod ťarchou hriechu, ktorý nás trápi. Niektorí z nás, čo tu stoja musia tak veľmi padnúť, aby potom mohli pochopiť odpustenie, ktoré dáva Boh.

Možno aj vo vašom živote sa to už stalo, možno sa to ešte len stane – že váš hriech, váš pád bol príčinou obrátenia. A ten pád bol taký ťažký, že stále, keď naň myslíte, a chápete a môžete spolu s apoštolom Pavlom povedať: „Bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval.“

Ďakujte Bohu za ten osteň, ktorý vám dáva pochopiť, to čo hovorí tento text pôstnej večierne: Premárnil som otcovské bohatstvo, * stal som sa chudobným. * Usadil som sa v krajine zlých ľudí. * Stal som sa podobný nemým a nerozumným zvieratám. * Zbavil som sa všetkých Božích milostí. * Ale teraz som sa vrátil * a volám k tebe, dobrý a milosrdný Otče: * „Zhrešil som, Bože, prijmi ma, keď sa kajám * a zmiluj sa nado mnou.“