„Čo mám robiť?“

Tento článok bol napísaný ako úvodník pre rímskokatolícky farský časopis Bartolomej 12/2024.

Ktosi sa spýtal abbu Antona (sv. Antona Veľkého): „Čím sa zaľúbim Bohu?“ A starec odpovedal: „Zachovaj to, čo ti nariaďujem: Nech ideš kamkoľvek, maj Boha vždycky pred očami. Nech robíš čo robíš, maj pre to svedectvo zo svätých Písem a neodchádzaj hneď z miesta, kde prebývaš. Tieto tri veci zachovaj a budeš spasený.“

Týmto výrokom sa začína zbierka troch kníh – Apofthegmata, čo sú zozbierané výroky a krátke epizódy zo života svätých púštnych otcov o tom, ako žiť cnostný duchovný život podobný anjelom. A ten výrok je, myslím, aj krásnym úvodom – do aktuálnej témy časopisu: „Čo máme robiť?“

Predstavte si – pristúpi k vám človek a spýta sa: „Idem správne?“ Dokázali by ste mu na túto otázku odpovedať bez poznania toho, kam má namierené? Tak isto aj otázka: „Čo mám robiť?“ nemá zmysel, keď tam chýba uvedený cieľ toho, čo chcem dosiahnuť. Cieľ dáva zmysel každej ceste, každému konaniu, každej aktivite, a zároveň nás aj usvedčuje, či je naše konanie správne. Napríklad, ak chcem schudnúť, tak večera v nejakom fastfoode môže byť síce chutná, ale je prehrešením voči môjmu cieľu. Cieľ sa stáva strážcom v tom, čo môžem a čo nemôžem jesť. Ale kto chudne len pre samotné chudnutie? Chudnutie je len prostriedkom k inému cieľu – k zdraviu, k peknej postave … a tie sú tiež len prostriedky pre ďalší vyšší cieľ … .

Tým najvyšším ultimátnym cieľom človeka je zjednotenie sa s Bohom – „aby sme sa stali účastnými na božskej prirodzenosti“ (2 Pt1,4). Teda všetko, čo robíme, má byť strážené týmto najvyšším cieľom.

A to je prvá rada abbu Antona – majme Boha stále pred očami, aby sme sa nezakolísali, ako aj žalmista hovorí: „Pána mám vždy pred očami, a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa“ (Ž16,8) a takto „v ňom zakorenení a na ňom postavení, upevnení vo viere“ (Kol 2,7) buďme svedkami Evanjelia – lebo keď majú moje skutky svedectvo z Písem (2. rada sv. Antona), sám sa stávam svedkom Písma. Ako aj Pavol píše: „Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne!“ (Flp 4,9). Svedectvo trvá vždy nejaký svoj čas. A my, „Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečme si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (Kol 3,12), aby sme dokázali zotrvať na mieste, kde nás Boh poslal svedčiť v určenom čase. (3. rada sv. Antona)

Prijmime túto radu, aby sme oblečení do Krista, dosiahli cieľ, pre ktorý nás Boh stvoril. Aby sme do prichádzajúceho sviatku Narodenia nášho Pána Ježiša Krista vstúpili noví, stále ostražití a bdelí na naše povolanie k svätosti.