O liturgii: Dialóg kňaza a diakona po Veľkom vchode

„Podľa zvyku starých Rimanov musel byť novozvolený imperátor (cisár) nesený medzi ľud v sprievode vojenských légií na štíte, zakrytý množstvom kopijí sklonených nad ním a zoradených v tvare kríža.“

Takýto historický exkurz ponúka ruský spisovateľ N.V.Gogoľ, keď popisuje pôvod prenášania darov na diskose (na štíte) počas liturgie. A pokračuje: „Cherubínsky hymnus zložil sám cisár, ktorý vo všetkej svoje nádhere padol na prach pred nadpozemskou nádherou Kráľa kráľov neseného na štíte, sprevádzaného kopijami šíkov cherubínov a nebeských síl. V prvých dobách sa cisári sami pokorne stavali do radu s kňazmi pri vynášaní svätého chleba.“ Preto je v našej východnej liturgii stále prítomná modlitba za „tých, čo spravujú a ochraňujú našu krajinu“, ktorá v starších cirkevnoslovanských liturgických knižkách má ešte podobu „za nášho cisára“.

Tichý dialóg
No ale späť do aktuálneho „diania“ nášho popisu liturgie. Ľud ešte dospievava Cherubínsku pieseň, kňaz sa vo svätyni pomodlil v tichosti dve modlitby (venovali sme sa im naposledy) a keby bol prítomný diakon, nasledovalo by niečo veľmi krásne. Preto vždy rád slávim liturgiu s diakonom, ak sa to dá, pretože v tejto chvíli prichádza k tichému dialógu medzi kňazom a diakonom.

Kňaz sa modlí za svoje očistenie, podáva diakonovi kadidelnicu a so sklonenou hlavou mu hovorí: „Spomeň ma, brat a spoluslúžiteľ.“ Diakon mu odpovedá: „Nech sa na tvoje kňazstvo rozpomenie Pán Boh vo svojom kráľovstve.“ Kňaz znova opakuje, akoby ešte naliehavejšie: „Modli sa za mňa, spoluslúžiteľ môj.“ Vtedy diakon skloní hlavu, držiac orár tromi prstami pravej ruky, a ukazujúc na kňaza mu hovorí, čo sa bude diať: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatôni!“

Obraz vtelenia Slova
Pred očami máme obraz Zvestovania Panne Márii. Rovnako v utajenosti a skrytosti sa odohral tento rozhovor aj medzi archanjelom Gabrielom a tou, ktorá má dať telo Božiemu Synovi. V skrytosti sa odohráva aj medzi diakonom a slúžiacim kňazom, kedy kňaz sa akoby chvejúc v tej obrovskej bázni poznania, čo sa skrze neho udeje, obracia na diakona – sťaby na zvestujúceho anjela, nech ho ochraňuje svojim príhovorom. Diakon, vediac, že kňaz je povolanejší do tejto úlohy, sám prosí o modlitbu: „Spomeň ma, vladyka.“ Kňaz ho žehná slovami: „Pán Boh nech na teba ustavične pamätá vo svojom kráľovstve teraz i vždycky i na veky vekov.“ Diakon: „Amen.“
Diakon pobozká kňazovi žehnajúcu ruku a odchádza na svoje miesto, pred ikonostas, a začína sa ďalšia ekténia.

(Krátky článok, napísaný pre časopis Bartolomej do rubriky o gréckokatolíkoch)